Martina Švirlochová pracuje 13.rokov v Slovenskom rozhlase. V Rádiu Regina Západ moderuje ranné vysielanie a bežne jej budík zazvoní 3:30. Rada číta, korčuľuje, bezcieľne sa prechádza a raz mesačne v Kafé Lampy vedie Klub knihomilov.
Živíš sa rozprávaním, o takýchto ľuďoch sa hovorí, že potom prídu domov a majú radi ticho. Ako je to v tvojom prípade?
,,Ja rozprávam stále a veľa. Občas je z toho v šoku aj môj manžel. Bola som taká odmalička. Paradoxne, v predškolskom veku do približne druhého ročníka základnej školy, som mala veľké problémy s komunikáciu. Zamieňala som si samohlásky, vymýšľala vlastné slová a k tomu klasické ignorovanie „r“. Kto ma pozná z detstva hovorí, že mi rozumela len mama. Ja som dodnes rodičom vďačná, že to nezanedbali a chodili so mnou naozaj dlhé roky na logopédiu. Vystriedala sa tam celá rodina. Ale, dali sme to! Dokonca možno až nad rámec toho čo sa očakávalo, keďže sa postupne z toho čo mi vôbec nešlo, stala moja prednosť a živobytie. No a ticho…to milujem! Ak sa mi občas podarí byť samej doma, všetko vypne a užívam si ticho. Také to, že vám až v ušiach z neho praská.“
Čo robíš v rozhlase?
,,Do rozhlasu som prišla hneď po vysokej škole. Začínala som ako tzv. helferka v Rádiu Slovensko. Postupne som vystriedala viacero formátov od ranného vysielania až po večerné. Po návrate z materskej som začala robiť ranné vysielanie v Rádiu Regina, kde mám na starosti aj reláciu pre mladých a tento rok aj knižné projekty ako napr. Noc s Andersenom a pod. Predtým som pracovala v regionálnom rádiu v Nitre, takže za mikrofónom sedím 15. rokov.“
Si knihomilkou odmalička?
,,Nie. U nás doma sa rozprávky viac rozprávali ako čítali. Babka čítala veľa a aj dedko s bratom, čiže odpozerať som to mala od koho, ale skutočne som na chuť knihám prišla až vďaka manželovi. Môj muž mal knihy úplne všade. Keď sme sa sťahovali do nášho prvého spoločného bytu, nemali sme žiaden nábytok, ale len samé škatule plné kníh. No a teraz máme obývačku, kde celú jednu veľkú stenu tvorí len knižnica. Najväčšou knihomilkou je naša dcéra. Čítame jej každý večer a musím povedať, že je to perfektná aktivita rodiča s dieťaťom. Sú to krásne okamihy a ani počas spoločnej večere sa od nej toľko nedozviem ako počas čítania jednej kapitoly z knihy.“
Prečo si začala viac čítať?
,,Počula som veľa fráz o tom, prečo je čítanie dobré, prečo by sme mali čítať….ale nikdy som ma to nechytilo za srdce z toho, povedzme „racio“ dôvodu. Prišlo to úplne nenápadne a musím povedať, že v správnom čase. Keď som sa stala mamou a vrátila som sa po materskej späť do práce, nemala som na seba žiaden čas. Snažila som stihnúť všetko a aj som všetko stihla, ale ono si to vypýtalo svoju daň v podobe zdravotných problémov. Ja som jednoducho nevedela sedieť a nič nerobiť. A neviem to doteraz. Ale s tým rozdielom, že som si jednoducho musela nájsť niečo, pričom sa nehýbem a nemyslím na nič iné, len na to čo práve robím. A to bolo čítanie. Raz mi jedna kolegyňa povedala: „Aj keď máš pocit, že sa nevieš na tú knihu sústrediť, daj jej šancu…dvadsať strán, pár minút a uvidíš, chytí ťa to….“ A tak sa aj stalo. Čítanie je jediná aktivita, pri ktorej robím len jednu vec a nie milión súčasne a jediná aktivita, ktorá ma tak chytí, že nepremýšľam nad tým, čo všetko mám ešte urobiť a čo som nestihla. Niekto hovorí, že pri čítaní zaspí a je to preňho spôsob, ako sa večer dostane do ríše snov. To sa napríklad mne nikdy nestalo. Pre mňa je čítanie relax a zároveň aktivita, ktorá prináša nové poznatky a vedomosti a pritom činnosť, pri ktorej mám pocit, že to nie je strata času.“
Prečo si založila Klub knihomilov?
,,Tú myšlienku som nosila v hlave už dlho. Pravidelne po Vianociach sa mi kamarátky sťažovali, že nakúpili pod stromček knihy, dali na recenzie a výber ich nakoniec sklamal. Potom som si uvedomila, že vybrať si dobrú knihu, je niekedy naozaj ťažké. To čo sa páči známej herečke, anonymnému recenzentovi, alebo knižnému blogerovi sa nemusí páčiť mne. Ja musím človeka najskôr spoznať, aby som si potom na základe jeho odporúčanie kúpila knihu. A práve o to sa v klube snažíme. Preto som chcela viesť debaty s viacerými ľuďmi o knihách. V Klube knihomilov ich máte možnosť spoznať a utvoriť si vlastný názor na daného spisovateľa či spisovateľku, ktorí medzi nás prišli. Viete si utvoriť názor, či by sa vám páčili ich knihy, alebo či dáte na odporúčania človeka, ktorý vám ku každej knihe pridá svoj príbeh a dôvod, prečo si ju vybral. A pritom nemusí byť vôbec z knižného sveta. Keď vám „sadne“ ako človek, je väčšia šanca, že vám „sadnú“ aj knihy, ktoré vám odporučí. Toto je taký náš „rodinný projekt“. Nestojí len na mne, ale aj manželovi a výrazne ma ovplyvňuje aj čitateľský vkus mojej dcéry.“
Vyrábaš z neho aj podcasty, prečo?
,,Lebo literárne debaty nepatria k tým, na ktoré by chodili stovky ľudí. A ja to úplne chápem. Veď preto je to „klub“. Keď moderujem knižné debaty v kníhkupectvách, vidím, že veľa ľudí sa len tak nenápadne prechádza v okolí a počúva, ale nechce byť „na očiach“. Radšej sú skrytí za poličkou pri knihách. Knihomili sú už raz takí. Teší ma však, že počúvajú. A aj keď ich je povedzme na debate dvadsať či tridsať, tí čo prišli si užijú komornú atmosféru a tí čo neprišli, si tú komornú atmosféru môžu urobiť doma. Prostredníctvom podcastov sa debata a literatúra dostane k mnohým ďalším ľuďom. Nielen k tej desiatke tých, čo sú tam fyzicky s nami. Som vďačná, že mi to kultúrny priestor Kafé Lampy umožňuje. Priestor kde sa stretávame je príjemný, na rozdiel od obchodných centier tichý a útulný a hlavne kultúrny. Čo však neznamená, že si debatu nemôžete užiť pri dobrej káve či pohári vína. Práve naopak. A navyše, všade naokolo visia každý mesiac iné obrazy. Je čo nielen počúvať, ale máme sa na čo aj pozerať.“
Čo robíš vo voľnom čase?
,,Čítam…Ale prišla som na chuť aj korčuľovaniu. Učiť sa korčuľovať po tridsiatke nebola až taká zábava ako som si myslela, ale som na seba pyšná! Veľmi som chcela, aby dcéra nabrala odvahu, ale keď ju nevidela u mňa, ťažko hľadala motiváciu. Teraz je to presne naopak. Ona učí mňa a je moja veľká motivácia. No a potom ešte milujem to, čo moja rodina nemá rada – prechádzky. Také tie bez cieľa. Nie som turista, nepotrebujem zdolávať vrcholy hôr, len mám rada cestu bez jasného cieľa.“
Pozývame vás na naše najbližšie stretnutie. Bude vo štvrtok, 27.februára a bude „o moci“. Opäť ponúkneme zaujímavé tipy na čítanie a podebatujeme o tom, ako naše rozhodnutia ovplyvňujú sociálne siete a do akej miery majú knihy silu ovplyvňovať verejnú mienku.
